Dejiny ústavu

Ústav slovenskej literatúry 1953 - 1973


Ústav slovenskej literatúry SAV vznikol po založení SAV roku 1953. Výskumne, organizačne a personálne nadviazal na Literárnovedný ústav Slovenskej akadémie vied a umení, ktorá od roku 1942 pôsobila ako najvyššia vedecká ustanovizeň v období Slovenskej republiky (1939 - 1945) a v transformovanej podobe aj neskôr (na nových základoch obnovená r. 1946, zanikla r. 1953). V Literárnovednom ústave SAVU vychádzali vedecké časopisy (Litteraria historica slovaca, Literárnohistorický zborník - pôvodne vydávaný MS), ktoré v Ústave slovenskej literatúry SAV nahradili časopisy: Slovenská literatúra (od r. 1954) a ročenka Litteraria (od r. 1958).
Pri vzniku mal ústav 16 pracovníkov, postupne ich počet narastal na niekoľko desiatok. Organizačne sa členil na 5 oddelení: oddelenie staršej slovenskej literatúry, oddelenie literatúry 20. storočia, oddelenie teórie literatúry, oddelenie bibliografie a dokumentácie, oddelenie dejín slovenského divadla a filmu. (Toto oddelenie sa roku 1969 pretransformovalo na samostatný ústav, ktorý však existoval len rok, potom sa znovu stal oddelením.) Prvým riaditeľom ústavu bol Karol Rosenbaum (1953 - 1957), po ňom nastúpil Ivan Kusý (1957 - 1970) a neskôr Ján Brezina (1970 - 1973).
Jednou z hlavných úloh ÚSL SAV bolo koncipovať Dejiny slovenskej literatúry. Prvou verziou bol jednozväzkový náčrt dejín slovenskej literatúry, ktorý vznikol v prvej polovici 50. rokov. Ideologicky vulgarizujúco sa v ňom prehodnocovala celá slovenská literatúra. Po zmene politického ovzdušia roku 1956 sa takýto výklad stal neúnosným a dokončený rukopis sa neodovzdal do tlače. Začalo sa pracovať na novej literárnohistorickej syntéze. Rezultátom bolo 5 zväzkov tzv. akademických Dejín slovenskej literatúry. Prvý pod názvom Dejiny staršej slovenskej literatúry vyšiel roku 1958 a zahrnoval obdobie od Veľkej Moravy po barok. Jeho autormi boli Ján Mišianik, Jozef Minárik, Milena Cesnaková, Andrej Melicherčík (externý). Ideologicky a politicky, v duchu vtedajších vulgarizátorských náhľadov na umenie, boli koncipované aj individuálne práce, ktoré vznikali v prvej polovici 50. rokov (J. Špitzer: Peter Jilemnický, 1955, B. Truhlář: Peter Jilemnický, I. 1955, II. 1958). Až v druhej polovici 50. rokov sa výskumný proces oslobodil od priamočiareho ideologizovania a bral do úvahy aj umelecké špecifiká literárnej tvorby. Práce, ktoré na pôde ústavu vznikali v tomto období (a počas celých 60. rokov) sa vyznačujú serióznym literárnohistorickým prístupom a rešpektovaním literárnych faktov (S. Šmatlák: Hviezdoslav, 1961; M. Hamada: Od baroka ku klasicizmu, 1967 a i.), hoci treba povedať, že pokiaľ išlo o výskum literatúry 20. storočia, tlak režimu sa v prácach o tomto vývinovom období prejavoval stále výrazne. O davistoch na čele s L. Novomeským, o autoroch, ktorí sa angažovali za Slovenskej republiky (Milo Urban, J. C. Hronský, V. Beniak) a o celej emigrantskej literatúre sa písalo len ustáleným politickým žargónom. Situácia sa znormálnila až koncom 60. rokov. Do značnej miery prispeli k tomu aj noví pracovníci ústavu (A. Matuška, 1959; M. Bakoš, 1960; M. Chorváth, 1962). Najmä práce A. Matušku (Človek proti skaze, 1963, Rudolf Jašík, 1964 a J. C. Hronský, 1970) ukazovali cestu z literárnovedného marazmu, bežného v písaní o súčasnej literatúre.

Vladimír Petrík

Ústav slovenskej literatúry 1973 - 1990

Literárnovedný ústav SAV vznikol 1. 8. 1973 reorganizáciou a zlúčením dovtedajšieho Ústavu slovenskej literatúry (ÚSL) a dovtedajšieho Ústavu svetovej literatúry a jazykov (ÚSLJ) po predchádzajúcich politicky motivovaných čistkách, keď Slovenskú akadémiu vied museli nedobrovoľne opustiť aj viacerí vedeckí a odborní literárnovední pracovníci (Milan Hamada, Michal Gáfrik, Pavol Števček, Juraj Špitzer, Jozef Bžoch, Michal Nadubinský a i.). Reorganizácia bola jedným z opatrení, ktoré mali tzv. normalizačnému režimu uľahčiť ideologický a politický dohľad nad spoločenskovednými pracoviskami SAV. Riaditeľom ústavu sa stal Karol Rosenbaum, ktorý na tomto poste nahradil dovtedajších riaditeľov Jána Brezinu (ÚSL) a Michala Molnára (ÚSLJ). Zástupcom riaditeľa sa stal Stanislav Šmatlák. 1. 3. 1985 bol za riaditeľa vymenovaný axiológ a estetik Vladimír Brožík z Filozofickej fakulty UK a zástupkyňou riaditeľa sa stala Eva Tkáčiková. Podstatný vplyv na riadenie ústavu od jeho založenia až do 6. 12. 1989, keď V. Brožík a jeho zástupkyňa rezignovali pod tlakom všeobecných spoločenských zmien na svoje posty, mala Základná organizácia Komunistickej strany Slovenska v LVÚ a jej funkcionári.
Nový ústav prevzal dovtedajšiu výskumnú agendu, vedeckých a odborných pracovníkov, vedeckých ašpirantov i knižničné fondy inštitúcií, z ktorých vznikol. Deklaratívne sa prihlásil k oficiálnemu metodologickému dedičstvu oboch ústavov, ktorým vždy bola tzv. "marxisticko-leninská koncepcia literatúry ako špecifická forma spoločenského vedomia". To obsahovalo v oblasti literárnej historiografie požiadavku konštruovania množiny tzv. "pokrokového literárneho dedičstva" a tzv. "pokrokových vývinových línií" a v oblasti teórie literatúry konštruovanie hodnotových, poetologických a estetických kritérií, ktoré by takto orientovaný historiografický výskum odôvodňovali. Vedúci funkcionári nového ústavu dostali od Predsedníctva SAV i od orgánov KSS za úlohu túto koncepciu ešte prehĺbiť a nedopustiť prejavy tzv. liberalizmu a tzv. revizionizmu. Prednostne sa mal podporovať výskum dejín slovenskej socialistickej literatúry a jej medzinárodných a medziliterárnych konexií a zapájanie sa do medzinárodného marxistického úsilia o konštruovanie teórie tzv. socialistického realizmu. Desať rokov po založení pracoviska charakterizovala oficiálna akademická publikácia Slovenská akadémia vied 1953 - 1983 úlohy a ambície ústavu takto: "Základný výskum sa člení na teoreticko-metodologický a historicko-typologický smer. Riešia sa otázky sociálno-umeleckého štatútu literatúry, systému a metódy marxistickej literárnej vedy, teoretické problémy literárneho diela, otázky genetické, funkčné a komparatívne. Obidva základné smery výskumu sa realizujú v oblasti teórie literatúry, histórie národnej literatúry i inonárodných literatúr a súčasnej národnej literatúry i inonárodných literatúr." Plnenie takto stanovených vedeckých úloh mali okrem individuálnych a kolektívnych vedeckých výkonov podporovať aj študijné pobyty záujemcov o vedecké bádanie, špecifický systém kritérií pre výber a vedeckú výchovu uchádzačov o vedeckú prácu (tzv. interných i externých "vedeckých ašpirantov") aj interný systém školení (tzv. "filozoficko-metodologických seminárov") pre vedeckých a odborných pracovníkov LVÚ. Dôležitým stimulom pre marxistickú orientáciu vedeckého výskumu bol špecifický systém kritérií a tzv. "kádrových predpokladov" vedeckého a služobného postupu, ktorý zabezpečoval vedeckú kariéru aj málo produktívnym a schopným, ale marxizmu a komunistickej strane oddaným pracovníkom. Napriek základnej utilitárnej ideovo-politickej orientácii, globálnym i špecifickým "spoločenským požiadavkám" a systému "mäkkých" i tvrdších donucovacích a stimulačných nástrojov efektívne pokračoval aj literárnohistorický výskum "predsocialistických" vývinových období dejín slovenskej literatúry a výskum v oblasti teórie literatúry/poetiky.
LVÚ SAV sa počas svojej existencie organizačne členil na sekretariát riaditeľa, sekretariát vedeckého tajomníka, oddelenie teórie literatúry, oddelenie histórie literatúry, oddelenie súčasnej literatúry, oddelenie bibliografie a dokumentácie a redakciu časopisu Slovenská literatúra. Roku 1982 bola do ústavu začlenená a jeho relatívne autonómnou súčasťou sa stala Skupina orientálnych filológií.
Výskumná činnosť ústavu a utváranie jeho vedeckého profilu boli počas celého obdobia jeho existencie podriadené tzv. Štátnemu plánu základného výskumu, ktorý sa odvíjal od štátnych päťročných plánov. Plán v prvej fáze navrhoval ústav a na jeho koncipovanie a plnenie dohliadala Vedecká rada LVÚ, ktorá sa v zásade skladala z riaditeľa, jeho zástupcu, vedeckého tajomníka a vedúcich oddelení. V určitých obdobiach mali okrem toho dôležitú rolu pri utváraní vedeckého profilu a prestíže ústavu neformálne autority spomedzi vedeckých pracovníkov - napr. Oskár Čepan, Dionýz Ďurišin, Jozef Felix, Alexander Matuška, Nora Krausová, Miloš Tomčík, Viliam Turčány a i.
Prvých desať rokov existencie LVÚ sa značná časť tvorivej energie vedeckých i odborných pracovníkov sústreďovala na koncipovanie a edičnú prípravu kolektívnych diel, ktorých vedecké projekty sa v podstatnej miere pripravovali a čiastočne aj uskutočňovali ešte v Ústave slovenskej literatúry pred r. 1973.
IV. zväzok Dejín slovenskej literatúry, Literatúra na rozhraní 19. a 20. storočia (Bratislava:1975) autorov Stanislava Šmatláka a Ivana Kusého v tradičnom všeobecnohistorickom rámcovaní, tradičnom literárnohistorickom i druhovom, resp. žánrovom rozvrhu a uchopení témy podáva syntetický obraz estetických koncepcií, literárneho vývinu a tvorivých biografií spisovateľov na pomedzí medzi druhou vlnou slovenského literárneho realizmu a postrealistickou generáciou "slovenskej moderny".
V. zväzok Dejín slovenskej literatúry, Literatúra v rokoch 1918 - 1945 ( Bratislava: 1984) je kolektívnym dielom väčšieho množstva vedeckých pracovníkov LVÚ a troch externých spolupracovníkov a v zásade zachováva koncepčné i metodologické charakteristiky predchádzajúceho zväzku Dejín. Inštrukcie z metodologického prostredia "historického materializmu" s jeho "triednym prístupom" však poznačili tento zväzok Dejín viac než zväzok predchádzajúci. Na práci sa autorsky zúčastnili: Oskár Čepan, Zdenko Kasáč (ext.), Ján Kopál (ext.), Ivan Kusý, Alexander Matuška, Július Noge, Zoltán Rampák, Karol Rosenbaum, Alexander Šimkovič, Stanislav Šmatlák, Miloš Tomčík.
Napriek určitým dobovým skresleniam, metodologickej jednostrannosti tzv. marxistického prístupu i často priveľmi odlišným individuálnym prístupom jednotlivých autorov, Dejiny slovenskej literatúry IV a V zostávajú použiteľným, relatívne uceleným kompendiom zhrnujúcim základné poznatky z dejín slovenskej literatúry konca 19. a prvej polovice 20. storočia.
V súvislosti s koncipovaním Dejín sa v LVÚ pripravoval aj projekt štvorzväzkového Slovníka slovenskej literatúry. Mal byť organickým doplnkom päťzväzkových Dejín slovenskej literatúry a okrem personálnych hesiel mal obsahovať aj heslá vecné (kultúrne a literárne inštitúcie, vydavateľstvá, časopisy, zborníky a pod.). Personálne mal ambíciu spracovať život a dielo spisovateľov v celom historickom i jazykovom rozsahu slovenskej literárnej tvorby (t. j. i slovenských tvorcov v jazyku latinskom, nemeckom, maďarskom alebo českom) a teritoriálne mal pokryť aj literatúru a literátov slovenského jazyka tvoriacich mimo slovenského (československého) štátneho územia. Okrem predstaviteľov slovenskej literárnej tvorby na území Rumunska, Maďarska a Juhoslávie mal tak zahrnúť aj slovenských spisovateľov žijúcich v diaspóre v politickom exile. Toto posledné kritérium sa stalo predmetom pozornosti politických i štátnobezpečnostných orgánov, ktoré podrobovali pracovníkov LVÚ opakovaným výsluchom pre podozrenie z kontaktov a zo spolupráce s politickým exilom a všemožne komplikovali práce na Slovníku. Situácia sa vyhrotila tak, že z pripravovaných štyroch zväzkov Slovníka slovenskej literatúry vyšiel v roku 1979 len 1. zväzok (A - H), i ten bol však na príkaz štátnych orgánov okamžite stiahnutý z knižnej distribúcie a zničený. 2. zväzok bol zničený ešte v štádiu polygrafickej prípravy a zvyšné dva zväzky sa redakčne už nedohotovili.
Časť pripraveného materiálu (vrátane dotazníkov) sa stala základom náhradného projektu, dvojzväzkovej Encyklopédie slovenských spisovateľov (I. zv. A - O, II. zv. P - Ž, Bratislava: 1984). Na tomto "výberovom" slovníkovom diele spolupracovali okrem pracovníkov LVÚ aj mnohí ďalší autori; všetci však boli ukrátení o svoje autorské práva, pretože Encyklopédia vyšla iba s údajom, že ju napísal "kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc". Ďalším zavádzajúcim údajom je sám titul diela, pretože "Encyklopédia spisovateľov" obsahuje vo svojom II. zväzku aj veľké množstvo vecných hesiel. Ako celá podobná dobová produkcia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, i toto kolektívne dielo podáva účelovo marxisticky posunutý až falzifikovaný obraz literárnych hodnôt.

Milan Šútovec

View Larger Map
logo SAV
Ústav slovenskej literatúry SAV – facebook
Ústav slovenskej literatúry
Slovenská akadémia vied
uslit.sav.sk