Vyšla Príležitosť poézie

2992

Kolektívna monografia Príležitosť poézie. Miesto príležitostnej poézie Juraja Palkoviča, Bohuslava Tablica a Pavla Jozefa Šafárika v dejinách slovenskej literatúry (VEDA, 2020)  je výsledkom spolupráce troch literárnych historikov z Ústavu slovenskej literatúry SAV Martina Braxatorisa, Lenky Riškovej, Oľgy Vanekovej a historičky a odborníčky na knižnú vedu Ivony Kollárovej z Ústrednej knižnice SAV. Je záverečným výstupom grantového projektu VEGA, ktorý vytvoril priestor na skúmanie fenoménu príležitostnej poézie v slovenskej literatúre na prelome 18. a 19. storočia a cielene upriamil literárnohistorické bádanie na korpus textov, ktoré dlhodobo zostávali v úzadí.

Prostredníctvom analýz vybraných príležitostných básní Juraja Palkoviča (1769 – 1850), Bohuslava Tablica (1769 – 1832) a Pavla Jozefa Šafárika (1795 – 1861) – autorov prvých básnických zbierok svetského charakteru v dejinách slovenskej literatúry – potvrdzuje, že tento typ literárnej produkcie poskytol autorom dostatok príležitostí na realizovanie špecifických zámerov a cieľov. Prináša dôležité dôkazy o tom, že príležitostné básne disponujú dostatočným množstvom pozoruhodných poetických komponentov ako dôkazov nielen technickej básnickej zručnosti autorov, ale aj ich výnimočného estetického cítenia a predovšetkým umeleckých preferencií a ambícií. Príležitostnú poéziu tak možno považovať za rovnocennú súčasť ich básnickej produkcie, ktorá má navyše neoceniteľný význam pri rekonštrukcii literárneho vývinu v slovenskom prostredí na prelome 18. a 19 storočia.

Úvodná kapitola Ivony Kollárovej Príležitostná poézia vo vydavateľskom priestore predstavuje príležitostnú poéziu v segmente príležitostných vydaní. Je sondou hľadajúcou odpovede na otázky ich významu v dejinách typografického média a v sociálno-komunikačných schémach prelomu 18. a 19. storočia. Upozorňuje na ich postavenie v produkcii tlačiarní, na spoločenské a privátne udalosti, v intenciách ktorých vznikali, a na ich široké autorské zázemie. Kapitola Príležitostná poézia v domácom jazyku ponúka detailný pohľad Martina Braxatorisa a Lenky Riškovej na príležitostnú básnickú produkciu Juraja Palkoviča a Bohuslava Tablica. Prináša viacero dôkazov, že príležitostné básne predstavujú podstatnú časť ich básnickej  produkcie a zároveň dôsledne sleduje ich umeleckú hodnotu. Poukazuje tiež na možnosť zásadného vplyvu dedikantov básní, resp. špecifikovaného a presne vymedzeného okruhu recipientov konkrétnych básní na ich podobu i umeleckú úroveň. Upozorňuje aj na evidentný zámer autorov využiť potenciál príležitostnej tvorby a  dostať poéziu vyšších estetických kvalít k čo najširšiemu adresátovi, a tak sa podieľať na formovaní jeho literárneho vkusu. V kapitole Tradícia latinskej príležitostnej poézie ponúka Oľga Vaneková podľa princípu pars pro toto pohľad na latinskú príležitostnú oslavnú báseň Pavla Jozefa Šafárika Ode festiva (1814). Presvedčivo potvrdzuje živú tradíciu latinského príležitostného veršovania v slovenskom prostredí, a zároveň odkazuje aj na evidentný záujem básnikov o čo najdokonalejší básnický prejav (v zmysle čo najviac sa približujúci úrovni ich antických vzorov), resp. ich snahu o vysokú estetickú štylizáciu literárneho prejavu.

Súčasťou monografie je aj textologicky spracovaný Výber z príležitostnej poézie Juraja Palkoviča, Bohuslava Tablica a Pavla Jozefa Šafárika. Autori monografie do neho zaradili tie príležitostné básne, ktoré boli pôvodne publikované v podobe separátnych vydaní alebo časopisecky, no doposiaľ neboli edične spracované. Ide teda o ich prvé textologické sprístupnenie súčasnému čitateľovi. Osobitnú hodnotu má aj uverejnenie doposiaľ prvého básnického prekladu latinskej príležitostnej básne P. J. Šafárika Ode festiva.

Monografia tak potvrdzuje, že básne príležitostného charakteru predstavujú dôležitý element, ktorému treba v literárnohistorickom výskume venovať náležitú pozornosť. Jednak dokladujú básnické zručnosti samotných autorov, odkazujú na ich možné zdroje umeleckej aj ideovej inšpirácie, ale zároveň upozorňujú na zjavný aktualizačný rozmer či na nevšednú subjektivizáciu ich básnického výrazu. Ponúka tak priestor pre literárnohistorické uvažovanie o mieste a hodnote príležitostnej básnickej tvorby tak v kontexte literárnej tvorby jednotlivých autorov, ako aj v širších súvislostiach celého vývinového procesu slovenskej literatúry, a prináša tak viacero podnetov pre iniciovanie interdisciplinárneho výskumu príležitostnej tvorby ako kultúrneho javu.

(12. 2. 2021)